2020| Welcome Back

Vitaj! ♡

Toto krátke slovo smerujem na vás, mojich čitateľov, ktorí ste na tento blog nezanevreli ani po takom dlhom čase. Venujem ho však aj sebe, lebo niet pochýb o tom, že od posledného článku ubehlo viac ako pol roka. Pol roka života. Nie je to veru ľahké začať "znova". Vedzte ale, že to bola z mojej strany nedobrovoľná pauza. 

Vaše návštevy a vzhliadnutia mi však dali dostatočnú nádej, že to so starým dobrým blogovaním ešte nie je úplne marné. Môj rok 2019 bol pomerne perný, akčný. Snažili sme sa popri práci cestovať, viac relaxovať a vychutnávať si život. Moje narodeniny som sa rozhodla osláviť v Ríme, akurát sa tam konal Italian Open  (a ja ako skalný fanúšik tenisu som si to nemohla nechať ujsť, hlavne Nadalov zápas), a tak boli už minimálne dva pekné dôvody na vycestovanie. Počasie hlásili prv cez dvadsať stupňov, čo je na máj v Ríme bežná teplota, no nakoniec to skončilo takmer každý deň potulkami po meste s roztrepaným dáždnikom. Najprv nám to pokazilo náladu, ale neskôr sme sa na tom už iba smiali. Samozrejme v centre bola i v takomto nečase miliarda turistov, čo využívajú najmä indickí a africkí business mani :D Je to jasný scenár- stojíte pod špianielskymi schodmi na Piazza di Spagna a chcete sa odfotiť, no skôr než vyčarujete cheese do foťáka, dôjde Hinduista a vyčaruje vám ruže. Doslova nasilu vám ich strká do náručia. Lebo nie znamená áno a áno tiež áno.  No zlatí sú proste. Presuniete sa ku najkrajšej fontáne Di Trevi a tam sú podobní jedinci, len ich je asi akurát 10x toľko. Ich podnikateľský plán sa značne líši od predošlého doterného predajcu ruží-ponúkajú vlastné fotografické služby polaroidmi. V tej chvíli vám v hlave okrem "omg, prečo ich je toľko, kurvadrát???" hraje hitovka od Jonas Blue 

"We took a Polaroid

You signed your name upon it

I put it in my wallet..."

Snažíte sa ich odohnať za každú cenu, ale držia sa vás ako Cliffhanger. Stačilo trocha zdvihnúť barytón a sú preč, asi tak o cca 30 cm, lebo je tam dosť plnka. Di Trevi ostáva aj tak mojou srdcovkou. Ak si odmyslíte tie davy čakajúce na fotku, je to kúzelné priečelie domu. Je to presne ako z Felliniho filmu La Dolce Vita. Hodíte do fontány mincu želaní a myslíte na scénu z filmu, keď Marcello Mastroianni vojde do fontány za svojou láskou Anitou Ekberg. Toľká romantika je v tom mieste. Škoda toľkého barbastva naokolo. Hneď oproti Di Trevi milý starý pánko predáva pečené gaštany, len tak, na ulici. Nerozumel nám, keď sme sa ho pýtali kde je Nadal. "Where is Nadal?" znela zúfalá otázka. Akurát bol večer po zápase, tak sme prirodzene čakali, že bude vedieť bližšie informácie o jeho lokalizácii. Pýtať sa pouličného predavača pečených gaštanov kde je Nadal, to je také naše. O pár metrov ďalej sme to nevzdali ani s predajcom kabeliek. Alebo to boli hračky? Neviem. Jeho angličtina zaplakala o čosi viac ako v predošlom prípade, nakoľko ten gaštanovník ani nereagoval. Tento dobrotivý pán sa snažil aspoň odpovedať. Rukami som mu ukazovala akého rangu je Rafael Nadal, veď reku tennis player, nepomohlo. Nevadí. Pri starom dobrom Pantheóne nás oslovil jeden potemnejší muž. Jeho otázka znela jasne-odkiaľ ste, že máte takú krásnu pleť. Odpoveď znela tiež jasne- Zo South Parku. On však pokračoval v samovražednej misii slovného ping pongu ďalej- či je to pekné miesto a kde to je. Moja odpoveď- veľmi pekné a v USA. Just google it! Týpek si to potom naozaj googlil. 

Dobrý trik sa nám podaril aj v galérii Pamphilj. Na vstupe dole práve nik nebol, asi siesta, a tak sme vyšli hore do galérie celé natešené a tam nás čakali turnikety. Náš slávny Roma Pass ako inak nefungoval (neodporúčam si to kupovať), ale kamarátka sa nevzdávala a útočila na turniket ďalej so svojim neplatným lístkom. Sbskár pribehol a otvoril nám turniket, akonáhle pozrel na jej trochu zduté brucho od obeda. Predpokladal, že je tehotná. Ešte sa nám aj ospravedlnil Mi scusi, madame a pustil nás.

Vždy sa snažím o seriózny článok, ale tých je predsa všade tak veľa. Okoreňme si život aspoň na malý moment, nikdy totiž nemôžeme vedieť, kedy nám presne tieto na oko trápne a smiešne momenty rozjasnia deň. Zachránia nás zo stereotypu. Vytiahnu znova nahor. U každého z nás to môže byť iné, ale jedno máme všetci spoločné. Všetci potrebujeme pekné zážitky, krásne spomienky a ešte silnejšie citové väzby. Či už k ľuďom, veciam, miestam...na tom nezáleží. Berte život, aj aktuálny môj literárny počin - s nadhľadom a predovšetkým s úsmevom! 

Rím je večné mesto, pomaly každá budova, každý meter štvorcový v centre mesta je historický artefakt. Nevynechali sme galérie, múzeá, Colloseum či obľúbené námestie Piazza di Spagna, kde je cez deň aj večer krásny výhľad, Di Trevi samozrejme, mestské parky, ktorých je tam mnoho, Pantheón, nákupné uličky s butikmi, vatikánske námestie, hrad Sant´Angelo Nezabudli sme ani na lokálne podniky, ich špagety či lasagne nie sú na zahodenie. Väčšinou sme to riešili náhodne, asi dvakrát sme boli na obed v hoteli pod Spagnou, v Hotel de Russie. Je to Rafov obľúbený hotel, zdržiava sa tam zakaždým, keď je v Ríme na ATP turnaji. V podstate som to ani nevedela, dozvedela som sa to až potom, takže stalking sa nekonal, ha ha. Inak by som mu bola schopná zaklopať na dvere hotelovej izby ako hotelová služba. Najviac mi chutila chobotnička na rozmaríne práve v tom hoteli, bola dokonalá. Ešte ma napadá prvý večer v reštike, kde pri vedľajšom stole sedela postaršia klasická talianska rodinka, debatovali, popíjali vínko a jeden opportunista z Indie im zhruba trikrát za večer položil na stôl takmer pred pysky tancujúcu mačku hračku, ktorá spievala. To som už nevydržala a spustila rehot.

Toľko ku gurmánskym zážitkom z Ríma. Ešte som zabudla na ich zmrzlinu Venchi- to by som tiež nevynechala. Prevádzka je nádherná, výber široký a zmrzka je fakt chutná a lahodná. Na kávičku odporúčam do hotela do St. Regis a na drink do Zuma Roma. 

Neviem, či som niečo nevynechala. Poviem už asi iba toľko k návšteve Ríma, že milujem jeho architektúru. Páčia sa mi ručne maľované stropy v galériách, obrazy, stĺporadia. Páčia sa mi striešky domčekov, aj úzke uličky s balkónikmi obrastené brečtanom. Páčia sa mi stromy aj farby tohto mesta. Páči sa mi Trastevere. Trastevere je malebná štvrť na druhej strane Tiberu. Turisti sa sem hrnú práve kvôli jej atmosfére. Dojem však kazia kilometrové rady. Aj to je realita v Ríme, všade sú turisti, aj v predsezóne. Metro zatvárajú už okolo 22:00, čo je na hlavné mesto nepochopiteľné. Aspoň počas našej návštevy to tak bolo. Atmosféru zachraňujú umelci na námestiach. Jeden chalan tak krásne hral na husliach, že mi slzili oči, tak som sa rozcítila. Asi ako v každej metropole, nájdu sa tu krásne aj tienisté stránky. Je na nás, čo z toho pripustíme. Mne sa tu po druhýkrát páčilo a ako sa vraví všetky cesty vedú do Ríma. Nevylučujem, že sa tu neocitnem aj po tretíkrát.

...a aby ste mali vizuálnu predstavu o tom, ako to vo večnom meste Rím vyzeralo v máji, prikladám zopár fotiek...

PS: v lietadle mi pomáhal vyložit kufor svätý otec, Padre a cestou z lietadla mi ešte zakýval! :D

Ak ste sa prebojovali až sem, cez moje myšlienkové pochody a netrafil vás šľak...skôr ste sa pri tom usmievali, ďakujem vám! 

Ďakujem aj za každú návštevu a odozvu dole v komentároch!

Napísané a nafotené s ♡